Vyhrávajú najlepší

Autor: Silvia Kacerikova | 19.4.2015 o 18:30 | (upravené 20.4.2015 o 9:54) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  1051x

O tom ako Francúzi po troch rokoch uznali mojej dcére prvú cenu v národnej súťaži. O tom, aby sme sa nevzdávali a bojovali. Život je krátky nato, aby sme ho zabíjali zbytočnosťami

Keď som pred tromi rokmi dostala ponuku odísť pracovať a žiť do Francúzska, moja dcéra mala 10 rokov. Už vtedy mala na Slovensku našliapnuté na sľubnú tanečnú kariéru v spoločenských tancoch. Tancuje od svojich 4 rokov. Vystriedala niekoľko tanečných škôl a tanečných štýlov, hľadala tanec ktorý by jej najviac vyhovoval. Bola registrovaná v Slovenskom zväze tanečného športu, v kategórii deti 2E a práve sa začínala zúčastňovať na tanečných súťažiach a postupne obsadzovať aj víťazné priečky. 

S manželom sme sa dohodli, že urobíme všetko preto, aby boli deti spokojné. Ak nebudú chcieť ísť do Francúzska, zostávame doma. Vedeli sme, že tanec pre našu 10 ročnú dcéru nie je iba chvíľková záležistost ale že je súčasťou jej života a treba  sa s ním seriózne zaoberať.  Vopred som preverila možnosti pokračovania tancovania vo Francúzsku. Zistila som, že do oblasti, kam sa máme sťahovať, sú obmedzené možnosti pokračovania v spoločenských tancoch. Ale zato je tam úspešná škola baletu, v ktorej je profesorkou  baletu vyslúžilá sólistka baletu.

Tak sa stalo, že 10 ročné dieťa muselo urobiť svoje prvé vážnejšie životné rozhodnutie. Či zostane žiť vo svojom zabehnutom detskom svete a bude pokračovat v tanečnej kariére v spoločenských  tancoch, alebo vstúpi do sveta absolútneho neznáma. Začne sa učit francúzštinu a balet.

Rozhodla sa pre druhú možnosť. Povedala mi,  že cíti, že  spoločenské tance nie sú presne to, čo ju napĺňa, ale že zatiaľ nedokáže pomenovať, aký tanec by to mal byť.

Prvý rok v tanečnej škole bol veľmi intenzívny. 6 hodín tréningu každý týždeň. Každý krok sa bolo treba naučiť postupne, od začiatkov. Veľkú úlohu v progrese zohral kolektív v tanečnej škole a samotná profesorka tanca - milá profesionálka, ochotná vždy pomôcť. Veľký vzor pre dievčatá. Všetci v škole sú jedna veľká partia. Tanec robia pre zábavu a svoje potešenie. Podporujú sa navzájom a ťahajú jedna druhú. K športovému tancu patria súťaže. Dievčatá vedia, že na súťažiach v skupinových tancoch budú také dobré a úspešné, ako bude dobrá tá, ktorej to tancuje najmenej. 

Vo Francúzsku sa v baletných školách okrem baletu učia aj ďalšie štýly tancov ktoré vychádzajú z baletu:  Contemporain alebo Jazz.  Mojej dcére sa zapáčil Contemporain a popri balete začala trénovať aj tento tanec. Na Slovensku nie je Contemporain veľmi známy a rozšírený. Povedala by som, že je to  moderný balet. Ak chcete vedieť o čo ide, odporúčam opýtať sa Google.

Prišiel deň prvej súťaže organizovanej  “Confédération national de Danse” (CND) . Pretože vo Francúzsku je veľa tanečníkov, všetci ktorí sa zaregistrujú na súťaž, dostanú vopred CD s povinnými choreografiami tancov podľa vekovej kategórie. Sútaže sú organizované na regionalnych úrovniach. Ceny sa prideľujú na úrovni  regionálnej (bez ďalšieho  postupu) a na úrovni národnej. Cena na národnej úrovni znamená postup do francúzskeho národného kola, kde súťažia víťazi  z celého Francúzska a tam sa rozhodne o definitívnom víťazovi.

Prvý rok bolo pre nás veľkým úspechom, keď dcéra získala 2.cenu v regionálnom kole.  Rušivý moment pre mňa bol, že prvá cena v jej kategórii nebola udelená.  Asi nikto nebol dosť  dobrý na prvú cenu.

Nás však druhá cena  veľmi potešila a motivovala  v tanci pokračovať a ďalej súťažiť.

Druhý rok sa scenár zopakoval. CD s povinnými choreografiami, tréningy, súťaž. Pretože profesorka tanca videla, že dcéra dokáže zatancovať aj viac, ako vyžaduje povinná choreografia, navrhla jej zvýšiť obtiažnosť a zaradila jej tanečný prvok z vyššej úrovne. Reakcia poroty na súťaži bola pre nás veľmi zlá. Dcére opäť udelili druhú regionálnu cenu. A na diplome mala nalepený kancelársky papierik s vysvetlením: ” mínus 1 bod lebo nezatancovala čo mala, a k tomu mínus ďalší bod, lebo zatancovala niečo, čo tam nemalo byť”. Tak v tejto chvíli som si musela zahrýznuť do jazyka aj ja.

Samozrejme,  dostavili sa veľké plače, sklamanie a svet zostal zrazu prázdny.  „Načo ďalej pokračovať, keď aj tak to nemá zmyslel ?!  Aj tak v tejto krajine nikdy nebudem môct  byť  lepšia ako druhá!”

Napriek tomu, že s manželom sme mali takisto pochybnosti, museli sme dať veci do poriadku a predísť hroziacej katastrofe. Dcére sme vysvetlili, že šťastná a úspešná bude iba vtedy, keď bude robiť veci, ktoré ju bavia. Ľudí, ktorí urobia niečo proti nej, aby ignorovala. Tí  sú v jej živote iba na nejaký krátky čas. Človek nemôže nikdy prehrať, môže sa iba poučiť.

Porota  bola prísna a my si možeme iba domýšľať, prečo tak rozhodla. Určite mala k tomu plné právo. Vždy  treba vidieť veci zo širšieho pohľadu a hľadať pozitívne stránky pre seba. Aj keď  sa jej teraz zdá, že prehráva, v konečnom dôsledku získa. Učí sa tanec, ktorý  by sa doma nikdy nenaučila a má skúsenosti, ktoré ju posúvajú  dopredu.

Táto nešťastná udalosť našťastie skončila dobre. Dcéra sa rýchlo otriasla  a na tretí rok sme prišli na súťaž opäť.

Pocity pred súťažou boli veľmi rozpačité. Za seba poviem, že som bola plná očakávaní, ako to dopadne. Jediné, čo som si želala bolo, aby porota  hodnotila  športovo a nebola zaťažená  žiadnymi vedľajšími faktormi.

Dcéra zatancovala fantasticky. Ináč taká informácia navyše: Na baletných súťažiach sa súťažiaci nepodporú tlieskaním ale iba mávaním dlaňami. Je to kvôli  hluku a úspore času.

Po tanci mojej dcéri boli skoro všetky dlane hore. Úžasný pocit. Vedela som, že sme na dobrej ceste za víťazstvom. Pred vyhodnotením dcéra sedela pri mne. Pripravovali sme sa na akýkoľvek výsledok.

Umiestnenia sa vyhlasujú od tých nižších pozícii: 3.cena regionálna, 2. cena regionálna – dcéra vyhlásená nebola. Nervozita graduje, teraz by to mohlo prísť.  1. cena regionálna - NIČ. Už som to vzdala...  vyhlasovanie pokračuje :  1.cena národná – naša  dcéra!

Toto som nečakala, ani v tom najlepšom sne. Slovenské  dievča pôjde reprezentovat francúzsky región na národnej francúzskej súťaži.

A po tejto trojročnej skúsenosti verím, ze vyhráva najlepší!

Článok som napísala preto, lebo viem ze život je tažký. Každý z nás musí denne bojovať o svoje šťastie. Chcem však všetkým odkázať: „nevzdávajte sa a bojujte”. Život je ako sínusoida, raz sme hore a raz dole. Keď  však vytrvalo ideme za svojim snom, raz sa naplní. ALE (aj tu je jedno ALE): Musíme robiť veci, ktoré nás naozaj bavia a napĺňajú. Iba vtedy sme naozaj motivovaní a robíme všetko preto, aby sme dosiahli cieľ. Život je krátky na to, aby sme ho zabíjali zbytočnosťami.

Takže v polovici mája francúzske národne kolo!  Potešíme sa, ak nám budete držať päste. Ak nie, nič sa nedeje. Veď už teraz sme víťazi!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?